Z histórie výstavby turistických útulní a chát v Malej Fatre do roku 1949 - úvod

Autor: Andrej Bendík | 20.11.2014 o 0:00 | (upravené 20.11.2014 o 13:19) Karma článku: 3,60 | Prečítané:  1303x

Chceme Vám predstaviť časť našej histórie, predovšetkým turistickej na príklade výstavby útulní a chát v Malej Fatre. Príspevok sme publikovali spoločne s Ing. Ľubomírom Bernátom v roku 2014 (Zborník SNM v Martine, Kmetianum XIII). V každej časti Vám prinesieme informácie k jednotlivých útulniam a chatám. Z oblasti Krivánskej Malej Fatry uvádzame zistené skutočnosti o Chate pod Rozsutcom, Chate pod Chlebom, Révayovej útulni, Majláthovej útulni, chate pod Meškalkou (Chate pod Fatranským Kriváňom), Dvořáčkovej chate, Lamošovej útulni a chate na Kľačianskej Magure. Z oblasti Lúčanskej Malej Fatry uvádzame zistené skutočnosti o Chate KČST na Martinských holiach, Malej chate na Martinských holiach, Halašovej útulni, Bagarovej chate, Flochovej chate, chate Mieru, Bossanyiho útulni a búde Longrif. Úvodom Vám poskytneme všeobecné informácie.

Od dávnych dôb zohrávali dočasné obydlia významnú úlohu v dobývaní alebo poznávaní horských oblastí nielen na Slovensku.  Zrejme najznámejšími návštevníkmi hôr boli pytliaci a hľadači pokladov vo Vysokých Tatrách, ktorí využívali tzv. ohniská, previsy pod skalami ako svoje dočasné útočiská. V 17. – 18. storočí výrazne vzrástol záujem o vedecké bádanie v pohoriach Západných Karpát, predovšetkým zo strany botanikov a prospektorov (geológov). Zásluhou rôznych učení (napr. J.  A.  Komenského) sa začala rozvíjať aj snaha ľudí o pozdvihnutie tela a ducha pri prechádzkach po prírode, predovšetkým u majetnejších ľudí, čo si postupne vyžiadalo stavbu zrubov a chát pre ich dočasný oddych. Stavebný rozmach v podhorských a horských pásmach zapríčinil predovšetkým rozvoj kúpeľnej liečby a rozvoj organizovanej turistiky, horolezectva a počiatky lyžovania.

Na návštevnosť Malej Fatry malo podstatný vplyv vybudovanie košicko – bohumínskej (1871) a šalgotariánsko – vrútockej železničnej trate (1873) a následne činnosť organizovaných turistických spolkov, ktorým toto spojenie umožnilo navštevovať vzdialenejšie miesta. Prvý spolok organizovanej turistiky v Uhorsku, Magyarországi Kárpátegyesület (MKE), nemecky Karpathenverein (KV), slovensky Uhorský karpatský spolok (UKS) vznikol roku 1873 v Starom Smokovci. Zakladal svoje pobočky, pričom jedna z nich, Turčianska sekcia so sídlom v Martine, hneď v roku 1892, roku svojho vzniku, vyznačkovala chodník na Starý hrad pri Varíne a opravila chodník z Terchovej na Veľký Kriváň. Prvú sekciu MKE založili v Budapešti roku 1888 (jej základy položili už v roku 1877). V Čechách v tom období, roku 1888 založili Klub českých turistov. Budapeštianska sekcia MKE sa roku 1891 osamostatnila a premenovala na Magyar turista egyesület (MTE – Uhorský turistický spolok) a tiež zakladala svoje pobočky. Už v roku 1893 vznikla v Martine Turčianska pobočka MTE, ktorá však nebola aktívna a zanikla. Roku 1917 bola založená vo Vrútkach Fatranská pobočka MTE, ktorá vyznačkovala 25 km chodníkov a pripravovala výstavbu turistickej útulne na Medziholí pod Rozsutcom. V Budapešti od roku 1908 pôsobil aj Magyar Ski Club (Maďarský lyžiarsky klub), ktorého členovia dochádzali i do Krivánskej Malej Fatry.

Vznik  Československej republiky priniesol ďalekosiahle zmeny v organizovanej turistike na Slovensku. Na činnosť MKE sa usiloval nadviazať turistický spolok Karpathenverein (KV), ktorý si roku 1922 schválil nové stanovy. Svoje sídlo mal v Kežmarku a organizoval a vytváral podmienky na turistickú činnosť nemeckej menšiny na Slovensku. Pôsobil predovšetkým vo Vysokých  Tatrách, kde prispel k rozvoju turistiky, lyžovania a horolezectva. Na druhej strane nemožno prehliadnuť, že spolok bol od konca 30. rokov ovplyvňovaný ideológiou nemeckého nacizmu. Roku 1945 bol KV československými úradmi rozpustený. Do tohto obdobia však už väčšina členov vystúpila zo spolku a vysťahovala sa do Nemecka. Počas svojho pôsobenia vydával Karpathenverein časopis Turistik, Alpinismus, Wintersport (1924 – 1933) a neskôr Die Karpathen (1934 – 1943).

Klub českých turistov sa 13. 11. 1918 premenoval na Klub česko - slovenských turistov (KČST) a v auguste 1919 založil v Bratislave svoj prvý odbor na Slovensku. V januári roku 1919 vznikol aj prvý slovenský turistický spolok (Tatranský spolok turistický), ktorý sa roku 1920 zlúčil s KČST.

Slovenská komisia KČST po roku 1923 iniciatívne navrhla výstavbu viacerých turistických útulní a chát, o.i. aj na hrebeni Malej a Veľkej Fatry, pre potreby turistiky i lyžovania. Celkove  KČST do roku 1938 vybudoval, či už stavebnou aktivitou ústredia, alebo odborov, takmer 60 chát a útulní so 670 lôžkami. Pričinením prvého predsedu OKČST v Martine Václava Sudeka zriadili  roku 1928 v Martine aj turistickú  nocľaháreň.

Za predmníchovskej republiky existovali okrem KČST aj ďalšie turistické spolky napr. od roku 1926 Zväz robotníckych turistov na Slovensku (medzi prvými bol roku 1932 založený odbor v Martine), ktorý vydal sadu pohľadníc z Malej Fatry.

Po rozpade republiky založili v Liptovskom Mikuláši 15. 1. 1939  Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), ktorý prevzal majetok bývalého KČST a jeho odborov na území Slovenska a včlenil aj organizáciu Sokol. Okrem turistického zboru KSTL patril k najaktívnejším Lyžiarsky zbor KSTL. Pred blížiacim sa východným frontom počas II. svetovej vojny sa v útulniach a chatách ukrývalo čoraz viac utečencov a vo viacerých operovali aj povstalci a partizáni. Členovia KSTL napomáhali pri ilegálnych prechodoch cez hraničné vrchy. Prvé boje počas povstania sa odohrali  pri Dolnom Hričove, Brodne, Žiline, v Malej Fatre a Turčianskej kotline. Okupačné jednotky po potlačení SNP zaútočili na útulne a chaty, ktoré boli veľkými oporami povstalcov a partizánov. Tieto jednotky patrili k Abwehrgruppe 218, s krycím názvom Edelweiss (jednotka volaná aj Kampfgruppe Edelweiss) ako výkonná jednotka nemeckej vojenskej spravodajskej služby Abwehru, začlenená do štábu okupačných vojsk na Slovensku (veliteľ nemeckých vojsk na Slovensku bol v tom čase generál Hermann Höffle). Veliteľom Abwehrgruppe 218 bol skúsený dôstojník z I. svetovej vojny, major gróf Ervín Thun von Hohenstein. Táto protipartizánska jednotka so sídlom v Žiline, neskôr v Kremnici (od septembra 1944) a od príchodu frontu v Makove, mala približne 300 príslušníkov. Združovala nemecké, české, ukrajinské, ruské, kaukazské oddiely ale aj špeciálny slovenský oddiel (asi 130 mužov) s veliteľom poručíkom Martinom Kaniokom, neskôr kapitánom Ladislavom Nižňanským. V októbri a novembri 1944 nemecké vojská počas bojov, alebo preventívne  vypálili celkovo 54 útulní a chát KSTL a ďalších 14 ťažko poškodili. V Malej Fatre zničili takmer všetky súkromné a klubové chaty (chatu pod Borišovom vo Veľkej Fatre nevypálili, pravdepodobne preto, že bola rozostavaná).

Už v máji 1945, bezprostredne po skončení II. svetovej vojny, Povereníctvo vnútra Slovenskej národnej rady určilo 4-člennú skupinu na zabezpečenie novej výstavby a opravy chát a útulní KSTL. Za krátku dobu niekoľkých rokov sa podarilo obnoviť väčšinu vojnou zničených chát, na ktoré sa vyčlenila štátna podpora 75,9 mil. Kčs.

Mnohí turisti organizovaní v KSTL s mimoriadnym nadšením pomáhali pri obnove vypálených chát. Žiaľ, KSTL musel na základe zákona o zjednotení telovýchovy v roku 1949 svoju činnosť ukončiť.  Chaty a útulne musel odovzdať Jednotnej telovýchovnej organizácii Sokol. Tá ich roku 1953 odovzdala  národnému podniku Cestovný ruch, ktorý sa roku 1954 pretransformoval na podnik cestovného ruchu Turista.

Postupne sa začali budovať v Malej Fatre aj nové podnikové chaty a hotely. Boli to napr. chata pod Grúňom (1949), chata TJ Drevina Turany, nová Bagarova chata nad Vrútkami (1950), lyžiarska chata na Dlhej lúke (1953) a v rámci podpory turistických zrazov aj chata pod Jedľovinami (1977).

Najväčší pokrok pre turistiku a lyžovanie v Krivánskej časti Malej Fatry priniesla výstavba sedačkovej lanovky z Vrátnej do Snilovského sedla roku 1950 (modernizovaná roku 2006). Pre sprístupnenie Lúčanskej Malej Fatry bola zase rozhodujúcou výstavba lanovky na Martinské hole z Podstrání roku 1972 (demontovaná roku 2006).

 

História výstavby útulní a chát v Malej Fatre

Vlastníkmi pozemkov v Krivánskej Malej Fatre boli šľachtické, resp. veľkostatkárske rody z Turca, ktoré boli poväčšine naklonené výstavbe útulní a chát a ochotne poskytovali pozemky a často aj materiálnu pomoc pri ich výstavbe. Z oblasti Krivánskej Malej Fatry uvádzame zistené skutočnosti o Chate pod Rozsutcom, Chate pod Chlebom, Révayovej útulni, Majláthovej útulni, chate pod Meškalkou (Chate pod Fatranským Kriváňom), Dvořáčkovej chate, Lamošovej útulni a chate na Kľačianskej Magure.

Zemania zo Záturčia (časť mesta Martin), ako vlastníci pozemkov na Martinských holiach, mali vzájomné nezhody pri založení spoločenstva Urbár, preto sa rozhodli pozemky odpredať martinským gazdom, ktorí odkúpili vtedy aj pozemky od J. Révaya. Martinskí gazdovia potom predávali pozemky pod jednotlivé chaty. Pôvodná cesta na Martinské hole viedla chotárom Záturčia, dolinou Skalky a vyústila na Flochovu lúku. Ďalej pokračovala terajšou zjazdovkou sedačkovej lanovky (bývalej dlhej pomy) k maštaliam a ubytovni pre pastierov (neskoršia Halašova útulňa). V rokoch 1929 – 1931 sa na podnet martinského starostu Jána Fraňa (resp. martinského odboru KČST) začala stavať cesta z Osikova na Martinské hole, pričom uvádzaným dôvodom výstavby bolo zníženie nezamestnanosti. Po založení KČST sa v rokoch 1934 až 1941 vybudovala cesta z Podstrání na hrebeň Malej Fatry známa pod názvom „serpentíny“, resp. menom druhého krajinského prezidenta Jozefa Országha „Cesta Dr. J. Országha“. Pôvodným zámerom stavby bolo v ďalšej etape predĺžiť cestu cez hrebeň Lúčanskej Malej Fatry na druhú stranu do Rajeckých Teplíc, ktorý sa však neuskutočnil. Začiatok stavby novej cesty pre prístup výstavby a prevádzky TV vysielača bol roku 1965 z Vrútok až na Krížavu. Dokončená bola v roku 1972 a slúži dodnes. Z oblasti Lúčanskej Malej Fatry uvádzame zistené skutočnosti o Chate KČST na Martinských holiach, Malej chate na Martinských holiach, Halašovej útulni, Bagarovej chate, Flochovej chate, chate Mieru, Bossanyiho útulni a búde Longrif.

Chaty a útulne sú v texte radené podľa doby vzniku. Snahou autorov bolo usporiadať, resp. zverejniť doteraz známe a novo zistené skutočnosti z výstavby a histórie chát. Pokiaľ bolo možné, uvádzame v texte celé mená, nezistené krstné mená uvádzame skratkou, prípadne chýbajú. Je pravdepodobné, že počas ďalšieho bádania (aj možnosťou publikovania tohto príspevku) sa podarí zistiť nové skutočnosti. V texte sme vynechali skutočnosti, ako boli mená osôb, ktoré fyzicky prispeli k výstavbe chát (sú ich desiatky, údaje sa nachádzajú v súkromnej zbierke Ľ. Bernáta), uvádzame len iniciátorov výstavby. Pri opise sme vychádzali z poznatkov získaných predovšetkým spoluautorom príspevku Ľ. Bernátom a údajov z literatúry (Florek 1935, KČST 1938, Weider 1995, Karácsony 2009).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?